Hrajú už len pre seba a nie pre divákov. Dosť! Stačilo!

Autor: Kosmas Bekiaris | 12.9.2011 o 9:07 | Karma článku: 11,75 | Prečítané:  2389x

Pred novembrom 1989 bolo na ihrisku len jedno mužstvo. Góly padali jeden za druhým. A ak sa aj voľakto pokúsil nejaký zmariť, bol okamžite vylúčený. Ba poniektorých takýchto osmelených sme potom už nikdy nevideli. Tribúny boli plné divákov, ktorím bolo zo zápasu pocelý čas zle, ale nemohli nič robiť. Boli nútení sledovať tento zápas a smeli len potichučky nadávať a nadávať. Hráči hrali na jednu prázdnu bránku a kochali sa plnou návštevnosťou. Povinnou.

Prišiel november 1989 a tribúny začali nadávať hlasnejšie a hlasnejšie. Až kým nepraskli ochranné bariéry a nevybehli na trávnik najhlučnejší a najsmelší z divákov a neposlali obstarožných hráčov do šatní. Mohli ich aj nakopať. Veď za ten viac ako štyridsať ročný zápas by si aj zaslúžili, ale nie. Povedalo sa, že so starými hráčmi zaobchádzať nežne.

Po prvých mesiacoch menšieho/väčšieho chaosu, kedy sa rozhodovalo o tom, kto bude hrať a kto na tribúnach, sa začalo hrať znova. Na ihrisku boli konečne dve mužstvá s mladými talentami a tribúny boli plné. Už nie z donútenia, ale z očakávania normálnej hry.

Roky pribúdali, hráči zostarli a hra začala nudiť. Poniektorí prebehli z jedného mužstva do druhého a naopak, ba dokonca aj oddychnutí sprednovembroví starci zo šatne vybehli na trávnik a bez hanby sa pridali. Diváci začali pískať, ale hráči prestali počúvať. Už to nebola tá hra ako na začiatku. Športové parádičky vymizli, nič nové na ihrisku nevidieť, ba objavili sa nechutné fauly, ktoré rozhodca zámerne prehliada. Pomaly začínajú miznúť diváci z tribún. Lenže hráčom je to jedno. Prestali hrať pre diváka, hrajú už len pre seba. Tribúny zívajú prázdnotou, sem tam nejaký ten naivák v očakávaní, že snáď sa to zmení.

Po dvadsiatich rokoch sa dostalo na ihrisko aj pár nových, ktorí chceli zmeniť hru a zaplniť opätovne tribúny. Aj to chvíľu vyzeralo, že sa to podarí, avšak urobili jednu veľkú chybu. Nechali hrať aj pôvodných harcovníkov. A tí im novú hru hrať nedovolili. Ba naopak, tých zopár nových začalo hrať hru starú, nezáživnú, nie pre diváka, ale pre seba.

Je viac ako dvadsať rokov po novembri 1989. Tribúny sú takmer prázdne a na ihrisku stále tá istá hra plná faulov, bez pravidiel, nič nové. Síce hrajú dve mužstvá, jedno červené a druhé modré, no hrajú len pre seba. Strieľajú samé neplatné góly a veľmi sa z nich tešia.

DOSŤ! STAČILO!

Idem na ihrisko. Začnem hrať novú hru. Hru bez faulov a pre divákov. Pre občanov Slovenska. Nie pre seba. A nie som sám.

Tých terajších hráčov „nežne" nakopem a pošlem preč zo štadióna. Nie do šatne, aby sa nezopakovala tá istá chyba ako v novembri 1989.

Naivné? Možno. Ale poznáte iný spôsob?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Trainspotting po slovensky. Ako žijú narkomani v Bratislave

Strávili sme víkend v spoločnosti ľudí závislých od drog.

KOMENTÁRE

Dobrovoľníci a štátna drogová politika sú v napätí

Drogový biznis sa globalizuje a digitalizuje.

ŠPORT

Bratia posielajú väčšinu platu rodičom

Synovia majstra sveta prekonali otca.


Už ste čítali?